Vymáhač dlhov: Nás sa báť netreba, nie sme úžerníci

Máte zbraň?

Mám, ale nenosím ju.

Kedy ste prvýkrát vymáhali nejakú pohľadávku?

Ešte začiatkom 90. rokov v jednej českej lízingovej spoločnosti, kde sme všetci robili všetko. Z učtárne bežne prišiel zoznam neplatičov a my sme mali za úlohu kontaktovať ich a dohodnúť termíny zaplatenia.

Častá predstava o vymáhačovi je, že má holú hlavu a hrubý krk. Nevyzeráte na to.

(smiech) Nielen ja, ale ani naši pracovníci. Nie sú to síce žiadne „tintítka“, ale ide o normálnych stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorých sme si precízne vyberali. V našom kolektíve inkasných pracovníkov tiež boli a sú stále aj ženy.

Nikdy sa nestalo, že ste niekoho museli prepustiť, lebo pri vymáhaní dlhov prekročil etické hranice?

Nie, dokonca sme ešte nikdy nikoho neprepustili. Ak niekto odišiel, tak sám, napríklad pre syndróm vyhorenia, čomu plne rozumiem. Je to psychicky náročná práca.

Stretávate sa s agresivitou zo strany neplatičov?

Málokedy, ale stane sa. Ľudia sa tak niekedy správajú v telefóne, ale naši ľudia na ústne ataky v žiadnom prípade nesmú reagovať podobným spôsobom. Sú na to zvyknutí.

Dosť pomáha, keď dlžníka nechajú vychladnúť, potom sa s ním už obvykle dá normálne komunikovať. Ak svoj problém chce riešiť, tak to urobí, a ak nie, môžete robiť hocičo, nepohnete s ním. Naši pracovníci sú tiež pravidelne školení v oblasti komunikácie s klientom.

Podnikať ste začali na konci divokého mečiarizmu a mafiánskeho eldoráda, keď veľká časť biznisu vrátane vymáhania pohľadávok prebiehala bez akýchkoľvek pravidiel. Zrejme aj preto nemá brandža inkasných spoločností najlepšie meno. Prečo ste sa na to dali?

S touto prácou som už mal skúsenosti zo spomínanej českej firmy a ponúkol som svoje služby lízingovkám formou outsourcingu. Neuvažoval som nad tým, že by nás mohol niekto spájať s mafiánmi. Veď aj prečo? Faktoring a forfaiting je normálna živnosť. Faktoringová spoločnosť okrem iného zabezpečuje aj starostlivosť o pohľadávky, ich správu, inkaso a monitoring.

Od začiatku podnikania som sa zameral na lízingové spoločnosti, kde sa k neetickému konaniu či nebodaj násiliu nemôžete uchýliť ani náhodou. Reprezentujete finančnú spoločnosť a podľa toho je potrebné sa aj správať.

Pravdou je, že v 90. rokoch začalo byť bežné, že ľudia si požičali peniaze a nevracali ich, pričom vymožiteľnosť práva bola slabá. Koniec koncov, taká je dodnes. Práve to začali využívať rôzne skupiny vymáhačov, ktorí sa neštítili ani neférových praktík. Kvôli pár takýmto, ktorí ani nepatrili do našej brandže, sa potom môže pokaziť meno tých slušných.

Pomohla v tom zmena politickej klímy v roku 1998 a neskorší vstup do EÚ?

Zmena politickej kultúry nepochybne pomohla, vplyv západnej Európy má veľkú váhu. V zahraničí inkasné spoločnosti fungujú úplne normálne ako seriózny partner a považujú sa za firmy s bankovou činnosťou, ktoré realizujú inkasný faktoring. Spracovanie pohľadávok nejakej spoločnosti od A po Z je tam teda štandardom. Vonku sú tieto služby veľmi cenené.

V 90. rokoch sa podniky bežne privatizovali za požičané peniaze, ktoré veriteľ zámerne nesplatil, banky dávali pôžičky politicky verným aj bez preverenia bonity. Je komické, že bežných ľudí tu naháňajú pre pár eurové nedoplatky a hriechy miliónových dlžníkov sa odpisujú ako nedobytné pohľadávky.

Princíp spočíva v tom, že bežný občan je jednoducho ľahšie postihnuteľný.

Žiaľ, ľudia zmluvy často nečítajú. Seriózne spoločnosti ich majú prehľadné.

Ako vymáhač pohľadávok funguje? Povedzme, že si kúpim auto na lízing a po pár mesiacoch ho prestanem splácať. Kedy na vás narazím?

Proces vymáhania pohľadávky je vec dlhšieho obdobia. Ak prestanete platiť, neznamená to, že lízingovka okamžite volá inkasnú firmu, aby vás kontaktovala. Takéto spoločnosti majú nastavené štandardné procesy na úrovni bankovej činnosti, čiže najskôr využijú callcentrum, pošlú sms s výzvou a ozvú sa písomne.

Až po týchto troch krokoch, ak sú neúspešné, nastupuje inkasná agentúra. Najčastejšie je to preto, že veriteľ sa s dlžníkom nevie vôbec skontaktovať. Dlžník sa zatajuje, nepreberá poštu a nespolupracuje pri riešení problému.

Tie tri kroky odignorujem, lebo mám pocit, že na mňa nik nemá. Čo sa udeje?

S lízingovkou máme uzatvorenú mandátnu zmluvu, a tak dostaneme dekrét, ktorý nás splnomocní zastupovať ju. Od tej chvíle máme presne špecifikovanú vašu dlžobu, počet nezaplatených splátok, dátum, odkedy ich ignorujete, úroky, zmluvne dohodnuté poplatky za našu prácu a tak ďalej.

O týchto veciach ste už boli vopred informovaní v zmluve, ktorú ste na začiatku lízingu podpísali. Výhovorky typu „ja som o tom nevedel“ a podobne, teda neobstoja. Žiaľ, ľudia zmluvy často nečítajú.

Mnohé firmy ich robia tak, že im má problém rozumieť aj príčetný človek s dobrým zrakom. Komplikované právnické formulácie maličkým písmom na iks stranách nie sú náhoda, ale zámer.

Seriózne finančné spoločnosti majú prehľadné zmluvy. Minimálne je nevyhnutné prečítať si povinnosti nájomcu či sankcie, ktoré nastúpia v prípade neplatenia, to zvládne každý. Tam určite nejde o šesť strán, ale možno tri či štyri odstavce. Kto si ich prečíta, musí vedieť, čo ho čaká, ak prestane platiť.

Navyše takéto spoločnosti sa až do posledného možného termínu snažia s klientom dohodnúť, aby zaplatil aspoň časť pohľadávky. Vtedy totiž vidia, že má aspoň snahu.

OK, máte splnomocnenie. Veriteľ ma nedokáže nájsť, úspešne sa mu vyhýbam. Čo máte naviac, že vy ma nájdete a prinútite vyrovnať dlh?

Každý z našich pracovníkov má na starosti svoj región, nechodí teda len za vami. Ide o stálych zamestnancov, ktorí sú u nás už roky, niektorí viac ako desať. Svoje teritórium dobre poznajú, majú svoje kontakty.

My sa zameriavame na segment lízingu vozidiel, technológií a ťažkej dopravnej techniky, kde sú ľudia relatívne ľahko kontaktní. Samozrejme, ak niekoho opakovane nevieme zastihnúť na ním uvádzanej adrese, vzniká problém. Bežne sa stáva, že tam ani nikdy nebýval, hoci to v zmluve uviedol.

Množstvo ľudí má svoj trvalý pobyt u rodičov a kvôli práci žije v prenájmoch v iných mestách.

Slušný občan to nezatajuje. Pripomínam však, že každý kontakt prebieha diskrétne, tretie osoby teda o problémoch dlžníka neinformujeme.

Dobre, našli ste ma. Do dvora vás nepustím, lízingové auto mám zamknuté v garáži a nedostanete sa k tomu, aby ste ho zabavili. Čo urobíte?

My predsa neprídeme hneď s tým, že vám chceme vziať auto, za ktoré dlhujete. Najskôr sa s vami budeme snažiť dohodnúť a dáme vám taký termín na zaplatenie, aby vám relatívne vyhovoval. Dohoda je totiž pre obe strany vždy najvýhodnejšia.

Povedzme, že ste chceli zaplatiť, ale nepodarilo sa, a tak nastúpi ďalšia možnosť – ak ste slušný človek, auto nám môžete odovzdať s tým, že sa dá na nejaký čas do depozitu. Po zaplatení sa vám vráti v pôvodnom stave.

Ja vám ho však nedám, prípadne sa vám ešte môžem vysmiať.

Ak opakované pokusy o inkasné vyriešenie veci zlyhávajú pre nekorektný postup dlžníka, inkasná agentúra o všetkých zistených skutočnostiach a jeho postoji vypracuje záverečnú správu pre klienta. Ten ďalej podľa charakteru inkasného prípadu nastupuje trestnoprávnu a občianskoprávnu cestu.

Stáva sa, že dlžník sa vyhovára, že auto už nemá?

Bežne sa stáva, že vozidlá nájdeme v zahraničí. Svojho času som bol pre jedno v Španielsku, kde ho používal nejaký Angličan. Dlžník ho jednoducho predal, firmu prepísal na bieleho koňa, čo je tiež bežná prax.

Predaj obchodného podielu totiž nie je trestný čin a keď potom prídete za dlžníkom, vyhovorí sa, že o ničom nevie, lebo firma mu už nepatrí a má ju osoba XY. Nájdete ju a zistíte, že je to nejaký bezdomovec. Tam iné ako trestné oznámenie neostáva.

A pomôže to?

Niekedy sa vozidlo zrazu nájde, a ak nie, dá sa do pátrania. Bežne sa stáva, že polícia auto nájde po polroku či roku.

Končia takéto prípady až u exekútora?

Málokedy. Záleží na tom, ako pracujú súdy. V tom je vlastne výhoda najímania inkasných spoločností. K exekučnému konaniu potrebujete exekučný titul, teda pred ním musíte viesť súdne konanie. To je pre klientov veľmi nákladné a zdĺhavé, majú dôležitejšiu prácu, ktorej sa potrebujú venovať. Na súdy sa preto obracajú v mizivom počte prípadov, keď už neuspejeme ani my.

Podľa webu je vaša úspešnosť pri vymáhaní pohľadávok pomerne vysoká – okolo 90 percent.

Práve preto je pre veriteľa zaujímavé obrátiť sa najprv na nás ako na políciu či súd. Je to rýchlejšie, účinnejšie a pre klienta prehľadnejšie. V podstate sme niečo ako mediátori v teréne medzi veriteľom a dlžníkom, ktorí dokážu argumentovať tak, aby bola pohľadávka zaplatená.

Mnohí totiž neplatia a možno netušia, aké dôsledky to môže mať pre ich život. Lepšie je nejako vyrovnať dlh ako prísť o auto či drahú techniku po tom, čo ju už niekto pár rokov splácal.

Som firma a predávam poľnohospodárske stroje. Niekto mi neplatí a dlhuje už 10-tisíc eur. Chcem to rýchlo vyriešiť a zavolám vás. Koľko ma to bude stáť?

Je to lacnejšie ako v zahraničí a lacnejšie ako úradné konania, ale konkrétne sa vyjadrovať nebudem.

Lenže práve poplatky sú príčinou otrasnej povesti napríklad exekútorov. Dokážu totiž z dlhu pár eur vyrobiť aj stonásobok.

Nie som exekútor, neviem sa vyjadriť k tejto téme. V našom prípade ide o mizivé percento z pohľadávky. Inkasný poplatok v žiadnom prípade nemôže narásť na desaťnásobok či stonásobok, to jednoducho neexistuje.

Kto vás nakoniec musí vyplatiť? Dlžník či ten, kto si vás objednal?

Pri takto položenej otázke je odpoveď nasledovná – ten, kto si nás objednal.

A ak pre svojho klienta nevymôžete nič, hoci ste s tým mali náklady?

Vtedy nedostaneme nič.

Nezvádza to potom k tomu, aby ste pritvrdili či použili aspoň jemnejšie vyhrážky?

Určite nie. Myslíte si, že potrebujem prísť o prácu? Nejde totiž o veľké čiastky, lebo každá finančná spoločnosť sa zameriava na istý segment klientov. My riešime normálnych ľudí, nie neplatičov na úrovni milionárov. Navyše máme vždy stanovené minimálne a maximálne sadzby, čiže aj keby sme vymohli čiastku za drahšiu techniku, povedzme v miliónoch, naša odmena sa nemení.

Neodvíja sa od percent dlžnej sumy?

Nie, ide o pevne stanovené čiastky. Pri bežných lízingových spoločnostiach, ktoré prenajímajú dopravnú techniku a autá pre strednú vrstvu, je to takto.

Bývajú vašimi klientmi aj klasické banky?

Tie, ak sa nemýlim, tiež používajú inkasné firmy, ale skôr nadnárodné, ktoré od nich tie pohľadávky odkúpia. Ľudia si musia uvedomiť, že banky nežijú z toho, že vám zhabú byt či dom, lebo nesplácate hypotéku, rovnako ani lízingovky nežijú z toho, že vám vezmú auto alebo nejakú techniku.

Obe potrebujú, aby ste splácali, čo ste sa zaviazali, lebo to je podstata ich podnikania, nie naháňanie ľudí cez inkasné firmy, políciu, súdy či exekútorov. Každý neplatič ich len zaťažuje, lebo na neho musia vyčleniť pracovnú silu, a teda ďalšie náklady.

Aký je podiel neplatičov vo vašom segmente?

To je skôr otázka na veriteľov. Naše staršie prepočty do roku 2008 nám ukázali, že je to od 5 do 10 percent ľudí. Potom to rapídne kleslo, lebo všetci pritvrdili politiku prideľovania úverov aj lízingov.

Riešite aj dlžníkov nebankoviek? Mám na mysli vagabundov, ktorí zámerne dávajú rýchle peniaze nebonitným klientom a tí vďaka úžerníckym úrokom prichádzajú o strechy nad hlavami.

Nie, takéto veci z etických dôvodov nerobíme a ani sme sa s takým niečím nestretli. Každý, kto dokáže čítať, písať a trochu sleduje správy a život okolo seba, by si mal vedieť zhodnotiť, či si tie peniaze od nich má alebo nemá požičať.

Nie všetci sú rovnako vzdelaní, rozhľadení a inteligentní, nehovoriac o tom, že ani my netušíme, v akom mentálnom stave budeme na prahu sedemdesiatky.

Osobne si myslím, že dávať takú pôžičku dôchodcovi je neetické. Tam vie každý predpokladať, že môže mať problém ju splácať. S takýmito vecami preto nechcem mať nič spoločné.

Sú aj iné zákazky, ktoré odmietate?

Ak niekto niekomu požičia peniaze, ale nemá na to žiadny doklad. Kde nie je dôkaz, tam nemáme čo vymáhať. V takom prípade sa veriteľ musí obrátiť na súd, aby rozhodol, kde je pravda.

Ako na vás reagujú neplatiči?

Zvyknú byť pozitívne prekvapení z nášho prístupu. Mysleli si totiž, najmä zo skúseností z minulosti, že niekto príde a bude na nich hrubý. Po komunikácii s nami zistia, že sme normálni ľudia, ktorí im chcú pomôcť nájsť riešenie ich problému. Často sa nám stáva, že nás kontaktuje dlžník s otázkou, prečo od neho už nevymáhame my, ale iná agentúra, veď sme ho predsa v minulosti mali na starosti a on chce komunikovať iba s nami.

Štandardne tiež síce máme stanovené sadzby, za ktoré pracujeme, ale ak vidíme, že ide o matku s dieťaťom, je tam telesne postihnutý či onkologicky chorý, v žiadnom prípade im auto, za ktoré dlhujú, nevezmeme. Naopak, poctivo hľadáme spôsob, ako by ho mohli splatiť v dlhšom časovom horizonte a rôzne iné pre nich prijateľné riešenia danej situácie.

Dokonca veľakrát neúčtujeme našu vlastnú províziu. V praxi to znamená, že zaplatia len dlh a nič naviac. Preto je pohľad, že sme nejakí úžerníci, ktorí len hrabú peniaze, nepravdivý. Vezmite si človeka, ktorý si vzal auto na splátky a príde o prácu, pričom žije v regióne, kde si novú nevie nájsť.

Aké tam je riešenie?

Je to rôzne. Môže pomôcť niekto z rodiny, hoci je to ťažké, lebo čím ďalej od Bratislavy, tým sú tie rodiny sociálne slabšie. Ak robotníkovi zo stavby vezmete auto, ktoré je jeho jediným prostriedkom na to, aby sa vôbec mohol dostať do práce, čo tým získate? Musíte hľadať iné cesty.

Aj samotné finančné spoločnosti, dobre vidia, aká situácia je na Slovensku, preto umožňujú predĺženie obdobia splácania. Chcú, aby im biznis fungoval a vedia, že ak budú na dlžníka tlačiť za každú cenu, tak si príliš nepomôžu. Niekde treba byť tvrdší, inde solidárnejší.

Samozrejme, hovoríme o dlžníkoch, ktorí do toho nespadli vlastnou vinou, nie o špekulantoch, ktorí niečo kúpia, obratom predajú a zámerne neplatia. Platí to, čo máme všetci možnosť počúvať v médiach – ak má človek problém splácať, nesmie strčiť hlavu do piesku, ale komunikovať s finančnou inštitúciou.

Staviate výhradne na osobnom kontakte s dlžníkmi, alebo im najskôr posielate písomné výzvy či sms?

S dlžníkom sa snažíme komunikovať osobne, iba tak mu totiž môžeme dôkladne vysvetliť situáciu a navrhnúť riešenie.

Je viac špekulantov, ktorým sa nechce platiť, alebo takých, ktorí by aj chceli, ale objektívne to nezvládajú?

Tých druhých. Špekulanti sú špeciálna kasta ľudí a nemajú problém pendlovať od jednej finančnej spoločnosti k inej. Všade sa snažia niekoho oklamať, aby potom produkt, ktorý získajú, predali. To je diagnóza, ktorú má zmysel liečiť len cez orgány činné v trestnom konaní a legislatívnymi opatreniami.

Mnohí, čo sa dostanú do finančných problémov, sa snažia „zaplatiť“ svoju pohľadávku tým, že si vezmú vozidlo na úver a odovzdajú ho tomu, komu dlhujú peniaze. My prídeme, spýtame sa, prečo neplatí, a on sa vyhovára, že auto nemá a vozí sa na ňom niekto iný, lebo ho požičal tretej osobe. Hneď je jasné, o aký druh „pôžičky“ ide. Problém medzi dvomi súkromnými osobami sa tak efektne prehodí na nevinného.

Čo vás v tejto brandži najviac štve?

Že táto práca je veľmi podceňovaná a mnohými ľuďmi označovaná za zlo. Rozumiem, že niekto občas zabudne a nezaplatí jednu splátku, ak to však robí niekoľko mesiacov, je zrejmé, že tu už nejde o zábudlivosť. Vtedy niektorí urobia najväčšiu chybu – miesto toho, aby sa sami ozvali finančnej spoločnosti a spolupracovali na vyriešení problému, všetky výzvy ignorujú.

Ľudia nás nemajú radi, ale dá sa to vysvetliť psychológiou – niekto nevládze splácať a je za to na seba nahnevaný. Každý totiž podvedome vie, že ho za to čakajú problémy. Do toho prídeme my a opakovane mu pripomíname jeho povinnosť. Negatívne naladenie je teda automatická obranná reakcia. Aj preto dlžníkom poctivo vysvetľujeme, že sme im neprišli ich hriechy vyčítať, ale nájsť riešenie. Rozumný človek pochopí, že je lepšie vrátiť sa z krátkej cesty ako nechať dlh narásť do výšky, ktorá ho už existenčne ohrozí.

Ak si niekto vezme technológiu za niekoľko miliónov, zaplatí len prvú splátku a ďalšie ignoruje, aj pre neho je lepšie prísť a ukončiť zmluvu s tým, že technológia sa predá a urobí sa nejaké finančné vysporiadanie. Práve preto musíme do veľkej miery fungovať aj ako psychológovia. Solídny človek vie, že lepšie je to takto, ako nakoniec skončiť na súde. Potom musí zaplatiť nielen dlh, ale ešte môže dostať aj trest.

Mali ste taký prípad?

Jeden človek nechcel odovzdať predmet lízingu, ktorý nesplácal. Naťahovali sme sa dosť dlho, nakoniec ho obvinili. Vtedy pochopil, že je zle a vec sa snažil riešiť zaplatením celej pohľadávky. Súd však už prebehol a výsledkom bolo, že dostal podmienku. Keby toľko nešpekuloval a neodmietal komunikovať, to druhé ho mohlo minúť.

Firmám ponúkate aj prevenciu pred neplatičmi. Ako ju robíte?

Vieme zabezpečiť poradenstvo v obchodných vzťahoch, analýzy možností ich najefektívnejšieho využitia v prospech klienta či analýzy v štandardných formách, ktoré zahŕňajú rôzne kritériá.

Stáva sa, že niektoré firmy sa pri obchodovaní popália, a tak si neskôr serióznosť potenciálnych obchodných partnerov nechávajú preveriť. Samozrejme, konáme len v rámci zákona o ochrane osobných údajov.

Zmenila sa legislatíva, čo má mať dopad aj na spôsoby práce vymáhačov pohľadávok. Ako ju vnímate?

Zmena priniesla určité obmedzenia, napríklad návštev klientov. Už ich nebudeme môcť navštíviť v práci či doma a kontaktovať po 18.00 hodine. Pri nízkej vymožiteľnosti práva tak tento zákon likviduje ešte aj tie slabé páky, ktoré môžu slušné inkasné firmy na neplatičov aplikovať. Prináša aj iné obmedzenia, ktoré sa netýkajú len našej práce. Čas ukáže, či to pomôže veriteľom.

Doteraz ste mohli dlžníkov navštíviť v práci či doma prakticky kedykoľvek. Prečo je problém to obmedzenie?

Platobná schopnosť od Bratislavy smerom na sever a východ objektívne klesá. Mnohí odtiaľ cestujú za prácou, napríklad do Anglicka, v lete tri mesiace brigádujú v Taliansku. Taký človek si vezme auto na lízing a zrazu ho niet.

Nám sa podarí zistiť, že šiel na brigádu. Jeho rodičia povedia, že sa vráti vtedy a vtedy, ale na druhý deň pôjde zase preč. Vieme teda, že bude doma povedzme medzi siedmou a ôsmou večer, prípadne cez víkend, nemôžeme ho však navštíviť.

Možno je ešte predčasné o tom hovoriť, ale podľa môjho názoru to vytvára priestor na špekuláciu pre dlžníkov, ktorí nemajú čestné úmysly.

Dá sa nájsť priama úmera medzi majetkovým statusom dlžníka a ochotou splácať záväzky?

Poviem to takto – sila peňazí robí svoje. Slušný človek ešte zvykne pociťovať čosi ako prirodzený stud a zodpovednosť. Mnohí sa za to, že nevládzu splácať, naozaj hanbia.

Mala na počet zákaziek vplyv aj finančná kríza?

Určite. V roku 2008 prišiel veľký boom, keď padala jedna firma za druhou a teda rástol aj počet tých, čo neboli schopní splatiť dlh. Neskôr sa to ustálilo.

Odkázali by ste niečo tým, ktorí dnes majú dlhy?

Aby sa inkasných pracovníkov nebáli. Osobne to slovo vymáhač nemám rád.